Dobré vzdelávanie by malo byť podobné životu

v Spravodaj 13

V Krásnych Sadoch budeme mať od septembra materskú školu. Ďalšie naše krásnosadské zariadenie – areál lesnej pedagogiky už máme v prevádzke nejaký ten čas a organizujeme tu rôzne programy hlavne pre deti. Pre našich lektorov, pedagógov, aj rodičov je dôležité nájsť tie správne inšpirácie pri práci i pri vzdelávaní a výchove detí. Jedným z tých, ktorým  sme sa inšpirovali, je aj nórsky pedagóg, spisovateľ a mentor škôl, ktorého semináre navštevujú desiatky ľudí v rôznych častiach Európy. GODI KELLER.

Godi Keller na konci leta navštívil Krásne Sady. Počas svojej trojdňovej návštevy sa s nami podelil o svoje mnohoročné skúsenosti z pedagogickej praxe.

Dobrá vzdelávacia inštitúcia by podľa Godiho mala byť v čo najväčšej miere podobná životu. „Skoro každé dieťa má potrebu pracovať a je na to hrdé. Od malička ich zahrňte do každodenného kolobehu domácnosti so silnou pravidelnosťou. A stále majte na rozume, že dieťa potrebuje úlohy a buďte prísni ohľadom ich plnenia,“ radí nórsky pedagóg, ktorý v školách pracuje viac ako 30 rokov.

Dnes deti prichádzajú na tento svet a veľmi skoro nadobudnú pocit, že nie sú potrebné. Godi spomína milý príklad zo Škandinávie:  „V severnom Nórsku mám priateľa. Deti tam chodia zbierať drevo, ktoré vyplavil oceán. Bez tohto dreva by tam v domácnostiach nezakúrili. Od malička sú potrebné.“ Rodičia dnes deťom dávajú a dávajú a to je podľa jeho názoru nerealistický začiatok života. Dobrá škola alebo škôlka by mala mať kuchynku, kde dospelý pripravuje jedlo. Upratovanie by sa tiež malo diať pred ich očami. A aj v rodine by dieťa malo mať svoje úlohy. Videli ste už, ako radi deti umývajú riad? Poznáte to zrejme z vlastných domácností.

Čo by Godi odporúčal vniesť do vzdelávacieho systému, aby sa čo najviac priblížil bežnému životu? „Určite by som zrušil rozkúskovanie hodín a odporúčal by som dlhší čas pracovať s jednou témou, jedným predmetom. Starať sa o hlavu, ruky aj srdce. Robiť niečo manuálne, pričom je tam zároveň veľký estetický aspekt a samozrejme získavajú sa pritom aj nejaké intelektuálne znalosti.“ Nezdieľa názor, aby žiaci dostávali v škole domáce úlohy: „Výskumy ukazujú, že domáce úlohy nedávajú žiadne výsledky. Trocha to pomáha tým deťom, ktoré sú dobré. Veľa detí má doma kvalifikovanú pomoc od rodiča, niektoré zasa nemajú žiadnu. Škola si má robiť túto prácu. Aj vo Švédsku už štátne školy upúšťajú od toho s veľmi pozitívnymi výsledkami.“ 

Godi hovorí o dôležitosti voľnej hry. „Šiel som autom zo Slovinska do Čiech malými cestami a nevidel som deti. Naše deti sú doma. Čo tam robia? Sú aktívne organizovanou formou – idú na hodinu huslí, jazdiť na koni, ale to nie je voľná hra. Čo je voľná hra? Vlastné objavovanie sveta. Deti by mali byť úplne všade – ísť do susedstva objavovať veci, kradnúť jablká … Všetko je dnes v detskom živote zakázané. Pre staršiu generáciu toto bolo detstvo, boli sme všade. Zapálili sme trávu a potom sa zľakli, keď začala horieť,“ opisuje Godi jemným hlasom a mne sa pritom vynárajú obrazy z detstva, keď sme sa škriabali na stromy a potom z nich skákali do sena alebo ako sme sa počas prázdnin vydali sami deti s celou výbavou na dobrodružný výlet a pritom sme zašli len na pole v susedstve.

Je dobré, keď si deti už od malička zamilujú prírodu. Zamilovať si prírodu znamená byť tam, používať ju, pracovať tam, škrabať sa na stromy, prichádzať do kontaktu so zvieratami. Mať fyzický kontakt s prírodou. Iba keď sa zamilujú do prírody, okolia, tak v neskoršom živote ju budú chrániť.  Ak sú aj rodičia živí, chodia na túry, prináša im to radosť, decká to budú nasledovať,“ dodáva Godi Keller a spomína na jednu z odľahlých nórskych škôl, kde deti 4 mesiace v roku chodia do školy na lyžiach, lebo inak sa tam nedá dostať. Budovať lásku k prírode, ale aj lásku k rodnej krajine je podľa neho dôležité. „Deti musia milovať krajinu, aby v nej chceli zostať,“ dodáva.

Kultúra dôvery medzi vzdelávacou inštitúciou, rodičmi a deťmi je cestou, ako vytvoriť vhodné podmienky na vzdelávanie. Do práce pedagóga by podľa neho rodičia nemali zasahovať. „Od začiatku treba stanoviť jasnú hranicu. Táto pedagogika funguje, ak je jasná dôvera. Nefunguje to dobre, ak je v tomto procese stále nejaká kontrola.“

Na záver ešte zopár zaujímavých myšlienok Godiho Kellera, s ktorými sa s nami podelil:

„Deti musia porušovať pravidlá, inak by sa nestali dospelými.“

„Deti sa musia naučiť, že všetko má následky.“

„Pedagogika nie je veda. Je to umenie. Zapamätáme si to, čo sa nás dotklo. Vytváranie príbehov, obrazov je veľmi dôležité pri vzdelávaní.“