Keď sa naša kolegynka vrátila z ročného pobytu na Bali a rozprávala nám o Zelenej dedinke, kde pôsobila, nadšení sme si vraveli…wau, to je krása. Zelená dedinka nám tak trochu v niečom pripomenula Krásne Sady.

Indonézia je krajina, ktorú tvorí viac ako 17 000 ostrovov (jedným z nich je aj Bali), žije tu 230 miliónov obyvateľov, je tu oficiálne 6 uznaných náboženstiev a rozpráva sa tu viac ako 700 živými jazykmi. „Vždy ma zaujímalo ako dokáže toľko kultúr a náboženstiev žiť spolu v súlade, pomáhať si navzájom a ešte byť do toho aj šťastný,“ vysvetľuje Ivana Dalecká svoje motívy, prečo sa rozhodla študovať jazyk a kultúru Indonézie v rámci ročného štipendijného pobytu. „Môj zámer bol v priebehu roka žiť v dedinách na každej svetovej strane Bali a to len z toho dôvodu, že pre každú stranu je typické niečo iné. Niektoré miesta sú zamerané na turizmus, jogu, iné sú zasa menej obývané, sú tam vodopády a aktívne sopky a ďalšie prírodné krásy… Každá strana ostrova mi ponúkla veľa, no v strede, v srdci ostrova, som našla to, čo som hľadala. Džunglu a v nej veľký “zelený bamboo projekt“ od austrálskeho podnikateľa Johna Hardyho, ktorý videl v tomto území veľký potenciál vytvoriť tu niečo trvalo udržateľné,“ pokračuje v rozprávaní mladá Popradčanka.

Celý projekt Johna Hardyho tvoria viaceré samostatné podprojekty, ktoré sa však navzájom podporujú a kooperujú. Green village, Zelená dedinka, je ukážkou toho, ako by sa dalo žiť trvalo udržateľne, Green camp je miestom, kde sa realizujú tábory pre deti a rodiny, Cool cool farma sa zameriava na pestovanie zdravých organických potravín a chov zvierat a štvrtým projektom je Green school.

Čo je charakteristické pre celý tento projekt?

• Využitie udržateľných, lokálnych a rýchlo obnoviteľných zdrojov – Balíčania sú majstri v používaní bambusu, ktorý je tu základným stavebným materiálom. Z bambusu vyrábajú stoly, stoličky, stavajú sa budovy… V kuchyni nepoužívajú taniere – majú košíček a v ňom je banánový list, na ktorý si dávajú jedlo. Keď zjedia, banánový list skompostujú.
• Opätovné použitie a recyklácia predmetov a materiálov, ako napr. kuchynského oleja, ktorý sa využíva ako pohonné palivo pre ich ekologické autobusy alebo školské tabule vyrobené zo starých predných skiel áut.
• Jasné ekologické pravidlá – žiadne plasty, chemikálie, odpad v areáli. Výroba vlastných ekologických prostriedkov (mydlá, šampóny…).
• Hlavnými znakmi ich školy je, že deti sa učia vonku, aktívnymi formami a veľa sa vzdelávajú o ekológii a udržateľnosti. Učia sa tiež pestovať si vlastné potraviny.
• Udržiavajú tradície a zvyky a podporujú ich aj prostredníctvom rôznych poučných a interaktívnych hier, napr. zaistené šplhanie na kokosový strom, výroba horúcej čokolády na tradičné kakaové ceremónie.
• V rámci školy a táborov deťom nedávajú sladkosti a mobilné telefóny, ak ich deti majú, nechávajú ich doma. Ako vraví Ivana, je to silný bod pre deti aj rodičov, ale s pozitívnym vplyvom na všetkých.

Ako Ivana hovorí, na ostrove prvýkrát zažila, čo to znamená problém s odpadom: „Najskôr ma pobúrilo, koľko veľa odpadu tam je a koľko prichádza počas obdobia monzúnov – celá pláž je tam posiata odpadom. Až neskôr som si uvedomila, že to nie je len ich chyba. Videla som tam ako veľké nákladné lode ráno, ešte predtým ako zasvieti Slnko, vyhadzujú do mora náš recyklovaný odpad, z Európy a USA. To máličko odpadu, čo si oni sami vytvoria, pália. Uvedomujú si, že keď odpad vytvoria, musia ho potom spáliť a to nie je nejaká extra príjemná činnosť. Čiže snažia sa ho vytvárať čo najmenej a veľmi veľa vecí tak prirodzeným spôsobom recyklujú. Napríklad z obalov od čokolád robia obrusy na stôl, z plechoviek škrabky na zeleninu a ovocie, rôzne dózy a nádoby. Po roku som si prehodnotila svoj obraz o odpade, ktorý vytvárajú oni a musela som sa kriticky pozrieť na našu kultúru. Celá naša zodpovednosť končí tým, že si povieme, ale veď ja som to zrecyklovala. Áno, ale koľko nového odpadu vytvoríme každý deň.“

Balíčania sú podľa Ivany veľmi súdržní a milujú svoju kultúru. Sú vľúdni, priateľskí, rešpektujú sa navzájom a ako dodáva, ich pozdravom je úsmev. Veľmi silnou hodnotou je pre nich rodina. Stretávajú sa aspoň raz v týždni a robia niečo spoločne – nejakú kultúrnu aktivitu alebo napríklad upratujú dedinu. Nazývajú to Gotong-royong, niečo ako spolupatričnosť. Stretáva sa buď celá rodina, alebo všetky deti, alebo celá dedina, alebo majú aktivity len pre ženy alebo len pre mužov.

Tunajší obyvatelia veria na karmu. Sú tak silne nastavení a veria tomu, že ak by urobili niečo zlé, alebo by mali len zlé myšlienky, tak raz sa im to vráti. Čo v preklade znamená, že si o Vás a o všetkom stále myslia len to najlepšie, aj keď sa im zdáte veľmi čudní, pretože ste bule, t.j. beloch.

Podobný „zelený“ projekt John Hardy rozbehol aj na Novom Zélande. Pre nás v Krásnych Sadoch sú takéto projekty v mnohom inšpiratívne a povzbudzujúce. Niektorí by možno povedali, že sa od nich máme veľa čo učiť. A niektorí, že možno ani nie, lebo mnohé z vecí vieme, resp. vedeli sme už dávno len sme na to trochu pozabudli. V každom prípade je fajn, že v rôznych častiach sveta vznikajú takéto „zelené“ miesta.