Milan Surgoš: „… úlohou rodiča je vychovať autonómneho tvoriteľa“.

v Spravodaj 6

Keď vidíte dospelých, ktorí sa s nadšením a radosťou hrajú na krokodílov, stromy alebo divoké kobyly, vaše telo sa začne nevedome hýbať a vy máte chuť stať sa jedným z krokodílov. Takto už býva na pohybových hrách rodičov s deťmi, ktoré vedú Milan Surgoš a Andrej Karimov.

„Kam sme to dospeli, že sa rodičia musia učiť hrať so svojimi deťmi“ – takýto bol jeden komentár, keď sme verejnosť pozývali na pohybové hry rodičov s deťmi, ktoré sme organizovali koncom januára v Poprade. No neviem kam sme my, dospelí, dospeli, ale faktom je, takúto veľkú skupinu úprimne sa zabávajúcich detí a dospelých, z ktorých mnohí sa predtým nepoznali, som zažila hádam iba na týchto hrách. Čo je zmyslom a cieľom takýchto hier, hovorí lektor Milan Surgoš: „Ide o to ukázať deťom na svojom príklade cestu svojho rozvoja. Posúvať ich smerom k samostatnosti. V týchto hrách sa budujú tri najdôležitejšie sociálne vlastnosti: dôvera, vôľa a cieľavedomosť. To je základný potenciál, z ktorého potom človek čerpá celý život. A keď sme v detstve nemali možnosť pocítiť dostatok dôvery a budovať cieľavedomosť, tak v týchto hrách si to môžeme doplniť. Budujeme si potenciál do ďalšieho života.“ Deti aj rodičia si v hrách cibria aj svoju obratnosť, pozornosť a vnímavosť. Neraz sa stane, že lektor, ktorý sleduje dianie, vzťahy a situácie počas hier, hru zastaví, aby povedal o svojom pohľade na to, čo sa práve deje. Asi dvojročný chlapček vytrvalo plače a dožaduje si pozornosť mamy a otca. Tí sú naplno zapojení v hre, no po dlhotrvajúcom a neutíchajúcom synovom plači, otec rezignuje na hru, vezme syna na ruky a utišuje ho. „Dávaš mu signál, že dobre je len doma, pri mame a otcovi, a vo svete je zle. Upevňuješ v ňom nedôveru v okolitý svet. On teraz zažíva prvú skúsenosť, keď sa mu rodičia nevenujú. Treba mu dať len trocha času,“ vysvetľuje Milan na prvý pohľad možno skrytý, avšak hlboký aspekt hry. A pokračuje: „Keď už chodí po svojich nohách, netreba ho dvíhať nad zem, povyšovať ho. Tým mu dávaš signál, že sa nemá rozvíjať. Dáme mu čas a na konci sa bude hrať s nami.“ Aj sa tak stalo. Ešte niekoľko desiatok minút chlapček uplakane chodil okolo, potom sa niečo „zlomilo“ a on sa až do konca veselo zabával. Milan Surgoš, ktorý vedie tieto hry rodičov a detí na rôznych víkendových seminárov, vysvetľuje, že pre dieťa je to jeden z najväčších darov takto sa hrať so svojím rodičom. „To, čo je najzaujímavejšie pre dieťa, je zaujímavý dospelý. Dospelý, ktorý je v sebe, ktorý je plne prítomný a v tej hre sa to práve deje. Nie animovať program, ale hrať sa spolu. Je to obrovský dar, ktorý dieťa posilňuje. Pomáha rodičovi aj dieťaťu v tom, že keď dieťa získa tento potenciál – dôveru, vôľu, cieľavedomosť, môže vyletieť na svoju vlastnú obežnú dráhu. To je úloha rodiča – vychovať autonómneho tvoriteľa, ktorý si sám vytvára svoj život, nielen kopíruje život iného. Bez dôvery, vôle a cieľavedomosti to nejde.“

Milan Surgoš predtým, než začal viesť samostatné lektorské dielne, získaval skúsenosti u Andreja Karimova. Ruského psychológa, etnografa, folkloristu, vedúceho početných etnografických expedícií a zakladateľa systému Sibirsky kazak. Andrej Karimov na svojich seminároch pracuje s deťmi, mládežou aj s celými rodinami. Semináre organizuje v rôznych krajinách a veľmi často aj na Slovensku. V Poprade sa zdržal len 2 dni a krátko viedol aj pohybový seminár s deťmi z Krásnych Sadov. „Keď sa stretávame so slabosťou dieťaťa, je potrebné mu dať dôveru a spraviť ho silným. Keď dieťaťu dáme silu, on nebude svoju slabosť prejavovať ako sadizmus. Nehovorme mu len jednoducho: toto nerob, ale povedzme mu, ako to má urobiť. Sme rovnocenné slobodné osobnosti, a nie sme sluhovia detí. A naša sila spočíva v tom, že im môžeme povedať, že aj oni sú silní tvorcovia,“ povedal rodičom a deťom počas jednej z hier. A vidiac ďalšiu situáciu počas hry, dodal: „Ak uvidíte, že nejaké dieťa sa s vami nehrá, ale robí vám naschvál zle, treba mu pomôcť, porozprávať sa s ním. Som pripravený byť tvojím priateľom, ale nie tvojím sluhom. Takto vychovávame vnútorne silného človeka.“


Kolegyňa Katka, ktorá sa venuje predškolákom, si po jednom dni takýchto hier, všimla u jedného z detí veľkú zmenu. Pokiaľ dovtedy boli všetky jeho kresby čierne, zrazu dieťatko začalo používať farebné pastelky. Pohybové hry rodičov s deťmi pôsobia na viacerých úrovniach. Je zaujímavé sledovať, aký je dopad hier na „divokých krokodílov, kobyly a mladé vĺčatá“ v reálnom živote.

V Krásnych Sadoch, v rámci programu Zariadenia lesnej pedagogiky máme zámer s Milanom Surgošom a Andrejom Karimovom pripraviť viacero zaujímavých aktivít. O ich termínoch vás budeme včas informovať.

Marcela Nováková